Moje dieťa sa bije. Keď úzkosť u detí vyzerá ako hnev a agresia

Moje dieťa sa bije. Keď úzkosť u detí vyzerá ako hnev a agresia

Úzkosť sa môže prezliecť do mnohých podôb. U detí sa môže prejaviť ako typické vyhýbavé správanie s tým, že je akoby „prilepené“ na dospelého, tiché a silne introvertné, až po výbuchy zlosti až k agresívnemu správaniu k svojmu okoliu a často práve na tú osobu, ktorá mu má poskytovať bezpečie.

V našej praxi sa potom stretávame s problémom, keď mamy popisujú, že dieťa je agresívne aj na ne a ony nevedia prečo.

Ak je dieťa pod vplyvom úzkosti, jeho správanie nemá nič spoločné s tým, že to robí vedome, naschvál, že je principiálne zlé alebo, že rodič svoje dieťa nezvláda.

Dieťa vtedy často nemá inú možnosť než pod vplyvom silného hnevu vybuchnúť, udrieť, polámať. Ak je dieťa viac introvertné, tak ho bude  častejšie bolieť bruško, hlava, trpieť obstipáciami, zvracať, nespať a inak psychosomatizovať.

Vráťme sa k téme a to súvislosti medzi úzkosťou a agresiou u detí. Pod vplyvom úzkosti ich mozog produkuje chemické látky a vybudí tak telo k veľkému nabudeniu. Úzkosť , aj keď často neuvedomovaná, signalizuje, že prichádza nebezpečenstvo. Telo  je potrebné pripraviť na BOJ alebo ÚTEK. Úzkostný mozog je zdravý mozog, ktorý však reaguje trochu viac ochranársky. Stisne „poplašný gombík“ pre istotu a prevenčne. Ak sa tieto cykly opakujú, u klientov dochádza k spusteniu ÚZKOSTI Z ÚZKOSTI, STRACHU ZO STRACHU. A táto úzkosť má tendenciu sa spustiť nielen v nových situáciách, ale aj dobre známych a NEOČAKÁVANE. Deti a nielen tie, tak potom žijú pod atakom neurochemických látok v tele, ktoré ich dráždia a vybudzujú k agresii alebo sebaagresii, resp. psychosomatizácii.

Boj, alebo útek je program nášho ľudského organizmu, ktorý nám slúži na naše prežitie. V skutočne nebezpečnej situácii zachraňuje životy. Určite ste už počuli o hrdinských skutkoch ľudí vo vypätých situáciách, keď je napr. žena schopná zdvihnúť auto, aby pomohla dieťaťu.

Ak organizmus reaguje na situáciu BOJOM, ktorá nie je nebezpečná a ohrozujúca, bude sa toto dieťa javiť ako agresívne, aj tam kde nemusí. Ak mu niekto vezme obľúbenú hračku a jeho mozog to vyhodnotí ako nebezpečenstvo, často bude nasledovať buchnát, krik. Všetko sa udeje veľmi rýchle, bez akéhokoľvek vedomého zhodnotenia ako automat. Na dieťa sa bude pozerať ako na nevychované a zlé, dokonca sa rodič začne hanbiť za svoje dieťa. Rodič si môže myslieť, že zlyháva a vtedy najčastejšie vyhľadá odbornú pomoc.

O čo ide, ak sa na túto problematiku pozrieme hlbšie. Bojovné dieťa hľadá BEZPEČIE, PRIJATIE, SPOJENIE. Je viac ako zrejmé, že na to ide nesprávnym spôsobom.

Je potrebné naučiť dieťa ako zvládať svoje pocity, popisovať ich, naučiť ich stratégie, ako svoju neistotu zvládnuť a to všetko primerane veku. Chcieť po štvorročnom, aby sa emočne kontrolovalo je science fiction. V tomto veku ním emócie lomcujú a aj samé je často vyľakané zo svojich reakcií. Dieťa je jednoducho vo vývinovom štádiu, ktorým musí prejsť. V prípade, že jeho agresia  už ťažko zvládateľná je úplne na mieste vyhľadať psychológa.

Pre rodiča musí byť ťažké dívať sa na to, že jeho dieťa je často posudzované ako bitkárske, agresívne a problémové. Psychologicky sa potom pracuje nielen s dieťaťom, ale hlavne s rodičom. Myslím si, že práve rodič je tým najlepším terapeutom pre dieťa a vždy mám radosť, ak je rodič otvorený práci na sebe.