Téma, s ktorou sa my psychológovia pomerne dosť často stretávame v praxi. Veľakrát vzťah medzi rodičmi nefunguje, no rodičia zostávajú aj naďalej spolu a ako dôvod uvádzajú práve negatívny vplyv rozchodu na dieťa.
Podstatné je zamyslieť sa nad tým, že pre dieťa je z hľadiska jeho psychického vývinu lepšie vyrastať s rodičmi, ktorí aj keď nežijú spolu, tak sú spokojní, ako vyrastať s oboma rodičmi v jednej spoločnej domácnosti a byť svedkom ich dennodenných hádok a konfliktov. To, čo zažíva dieťa v domácom prostredí a ako vníma vzťahy medzi rodičmi, sa výrazne podpisuje na jeho vnímaní a nadväzovaní budúcich vzťahov. To, čo zažívajú deti v týchto vzťahoch ich formuje na celý život.
Dieťa by sa malo o rozchode či rozvode rodičov dozvedieť od samotných rodičov, nemalo by vedieť menej ako sa vie v jeho okolí. Primerane veku mu vysvetliť, že občas sa stáva, že sa dospelí prestanú mať radi, prestanú si spolu rozumieť a už im nie je spolu dobre. Zároveň zdôrazniť to, že láska medzi rodičom a dieťaťom je nekonečná a teda nikdy neskončí. Je dôležité, aby dieťa nemalo pocit viny za rozchod rodičov.
V rozhovore s ním, hovoriť veci, ktoré máme ako rodičia vyjasnené, nedávať sľuby, nádeje, ktoré sami nevieme do budúcna naplniť, či zaručiť. V prvom rade si ako rodičia spoločne sadnúť a ešte pred samotným rozhovorom s dieťaťom sa dohodnúť čo a akým spôsobom dieťaťu komunikovať. Je podstatné dať dieťaťu predstavu ako život pobeží ďalej a čo to pre dieťa bude znamenať. Uvedomiť si, že nech má rozchod akýkoľvek priebeh, pre dieťa vždy prezentuje určitú stratu. Dôležité je byť dieťaťu oporou, byť vnímavý na jeho prežívanie, poskytnúť objatie, vtedy, keď to potrebuje a hovoriť o autentických pocitoch.
Deti potrebujú vidieť v rodičoch vzor – to, že spolu dokážu komunikovať a rešpektovať sa. Známy český psychoterapeut a psychiater Peter Pöethe častokrát vo svojich prednáškach hovorí o dôležitosti toho, aby deti mohli mať rady oboch rodičov. V prítomnosti otca, aby mohli mať rady matku a naopak v prítomnosti matky, aby mohli mať rady otca. Ak to tak nie je, dochádza k akémusi štiepeniu reality, vnútornému konfliktu, kedy dieťa nadobúda pocit, že ak bude mať v prítomnosti otca/matky rado aj mamu/otca, tak príde o lásku druhého rodiča. Ak jeden rodič dehonestuje nejakým spôsobom toho druhého rodiča (ohovára ho a podobne), potláča u dieťaťa spontánnu lojalitu k druhému rodičovi (dieťa chce mať rado oboch rodičov). Je to veľmi rizikové z hľadiska psychického vývinu a formovania jeho budúcich vzťahov.
Jednou z foriem práce s deťmi, ktoré si prechádzajú rozchodom či rozvodom rodičov je tzv. terapia hrou, kde majú deti možnosť vyrovnať sa s touto stratou za pomoci fantázie a hry. Práve vďaka hre môže dieťa v bezpečnom prostredí uvoľniť napätie, hnev, premietať jeho zážitkový svet a emočné neistoty. Hra je najprirodzenejším spôsobom ventilácie a uvoľnenia emócií. Je chápaná ako komunikačný prostriedok a umožňuje spracovávať pocity, ktoré verbálne dieťa nevie vyjadriť. Možno to vyzerá ako tzv. obyčajné hranie sa, ale je to omnoho viac.
Jedna klientka sa ma raz opýtala, či jej 6 ročná dcéra už nie je veľmi veľká na to, aby sa hrala s bábikami, veď predsa z nej už bude čoskoro školáčka. Práve naopak! Doprajme deťom hru čo najdlhšie, nebráňme im v hre, pokiaľ sa chcú hrať. Do hrových scén dokážu premietnuť aj svoje túžby, ale aj svoje emočné zranenia. Vyjadria tam to, čo nevedia alebo sa neodvážia vysloviť. Hru môžeme považovať za jednu z hlavných nástrojov liečby ich emočných trápení.
Vypracovala: Mgr. Ivana Kulková
psychologička
Zdroje:
https://psychologie.cz/video/prednaska/game-over-rozchod-rodicu-v-dusi-ditete/
Na chvíľu Freudom, Eva Reichelová