Slovo agresia pochádza z latinského slova „ad gredior“ čo znamená priblížiť sa, približovať sa, zmocniť sa nejakého miesta, dokonca až zničiť. Mať pred sebou dieťa, ktoré sa takto „približuje“ je pre rodičov zahanbujúce, odstrašujúce a často nevedia ako svoje dieťa presvedčiť, že fackovať kamaráta v škôlke nie je dobrý nápad, dokonca kopnúť do sestry už vôbec nie.
Agresia je prejav, je to prejav vitálnej sily. Vitalita potrebuje agresiu. Zbaviť sa agresie, znamená aj zbavenie sa vitality. Ako však odnaučiť svoje dieťa bitiu sa v škôlke, kopaniu, štípaniu, fackovaniu svojich blízkych ?
Problémom je, ak sa agresia používa deštruktívne, v terapii sa snažíme nájsť pre ňu vhodné vyjadrenie. Agresii dieťaťa sa v terapii snažíme porozumieť a zistiť, aké potreby dieťa vlastne takto manifestuje. Čo svojou agresiou vyjadruje, ku komu sa takto „približuje“, čo chce dosiahnuť , akú potrebu chce takto nezrelo uspokojiť ?
S takouto požiadavkou sa v našej poradni často stretávame. Je to častá téma a chceme vás upokojiť, že z Vášho dieťaťa nerastie asociál, ale veľmi nezrelým spôsobom poukazuje na vývinový konflikt, s ktorým si samé nevie poradiť.
Podľa známeho českého psychológa Jana Svobodu sú funkcie agresie tieto:
- Agresia chce posunúť hranice
Dieťa používa agresiu, keď chce rozšíriť svoj vplyv a to nielen na územie svojej izby, ale na celý dom, často aj na úkor svojich súrodencov.
- Úlohou agresie je zaistiť aktivitu
Deti sa hýbu, sú aktívne, ale ak nemá dostatok podnetov či možností, je podráždené a hľadá si podnety, bežne sa prejavuje provokovaním. Toto správanie považujú psychológovia za zdravšie, než uzavretie sa a presmerovanie agresie dovnútra. Často sa potom otočí a prejavuje sa ako depresia.
- Ochrana svojho vlastného psychického aj fyzického teritória
Deti si chránia svoje hranice. Sme sociálne bytosti a v spoločnosti sa vzájomne svojich hraníc „dotýkame“. Ak niekto našu hranicu naruší reagujeme a to niekedy aj agresívne.
Nenaplnené emocionálne potreby vyvolávajú hnev. Dilemou takého dieťaťa je skutočnosť, že na jednej strane nesmierne túži pomstiť sa tým, ktorí ho tak málo rešpektujú, zatiaľ čo na druhej strane vníma, tým viac, čím je nadanejšie, že realizáciou svojej túžby po pomste by si len uškodilo, lebo okolie ovládajú dospelí. Práve takýmto deťom hrozí, že pod masou dobrého dieťaťa tlie agresia, ktorá nesmie ísť do okolia, paradoxne sú až veľmi poslušné, uzavreté a také na terapii vidíme málokedy. Práve tieto potrebujú intervenciu, často ich vidíme až ako dospelých, ktorí zažili „vyhorenie“.
V našej praxi sa často stretávame s problémom agresívnych detí a to najmä v predškolskom veku. S týmito deťmi sa pracuje veľmi dobre a pri vhodnom vedení a za spolupráce rodičov sa dostavia výsledky vo forme sociálne prijateľného správania. Používame k tomu Gestalt terapiu ako aj Terapiu hrou. Rodič je vždy súčasťou terapeutického pôsobenia prostredníctvom psychologického poradenstva. Dieťa si tak nájde zdravší spôsob vyjadrenia svojej živosti, hravosti, vitality a rodič má opäť radosť, že sa dieťaťu darí.
Zdroje:
Jan Svoboda (Praha): agrese a agresivita v předškolním a mladším školním věku, Portál. Praha, 2014
Violet Oaklander (1998): Windows to our children, Bertrams, 1998